Domov či detský domov?
Je celkom trend, čo počúvam od klientov, že im “niekto” odporúči tzv. severský model striedavky. Kedy sa deti po rozvode rodičov ocitnú v spoločnej starostlivosti rodičov v jednom dome. Deti majú svoj domov a rodičia sa chodia o ne na striedačku starať. Spočiatku to znie fajn. A snáď ako úvodná fáza, prechodová fáza alebo niečo také by to mohlo byť. No vidím v tom mnoho úskalí. Tak skúsme krok za krokom.
Za prvé. Koho je to vlastne domov?
Kto je pánom domu? Kto chodí ku komu na návštevu a kto je doma? Áno presne. Deti sú doma a rodičia na návšteve. Ale deti sú deti. Majú dosť naložené už len tým, že sa ich rodičia nemajú natoľko radi, že by chceli spolu žiť. Prečo by sa mali starať ešte aj o ich dom? Alebo inak povedané. Predstavte si, že sa s niekým rozchádzate po spoločnom bývaní. Žití. Samotný proces je dosť boľavý. A zvyčajne je to tak, že už vám skutočne všeličo vadí na partnerovi a naozaj už s ním nechcete takmer nič riešiť. A hľa. Rozhodnete sa pre model starostlivosti o deti, kedy sa striedate v dome. To ako vážne? Prídete týždeň po tom, čo mal na starosti ten dom váš ex a budete kukať čo, kde, ako je a kde aké dohody (len o poriadku a systéme) nedodržal. Budete sa tri dni dávať dokopy aj dom, aby to bolo podľa vašich predstáv. A deti v tom budú žiť. V tej atmosfére. Alebo nie. Nebudete nič upratovať. Poviete si kašlem na to! No nič horšie pre deti sa nemôže stať. Ako to, že sa vzdáte samých seba. Čo sa tým naučia? Že partnerstvo je nemožné a po rozvode je to ešte horšie ako predtým. Schluss.
Za druhé. Tak rozvádzate sa či nie?
Príde mi, že taká vhodná metafora, čo sa rozvodu týka, je niečo ako, že idete na plánovanú operáciu. Nevyhnutná je celková narkóza, je potrebné niečo odstrániť, niečo pozašívať a hlavne pracuje na tom tím ľudí. A patrí k tomu aj bolesť po operácii. Aj rekonvalescencia. Aj zvykanie si na život bez orgánu, či s jazvou cez pólku tela. No a zdieľanie domácnosti s ex, mi príde ako taká kozmetická úprava. Tak síce sme rozídení, (čož je rozhodnutie pre operáciu), ale nejdem na ňu. V mene detí si ušanujem bolesť na inokedy. No priatelia, jasnosť je pre deti liečivá v tomto období. Všetko zahmlené je neisté a v čase rozpadu rodiny pre deti ohrozujúce. To znamená, že im to môže komplikovať ich zvládanie situácie. Je pre deti lepšie, aby vedeli a žili rozvod ako vedieť, že sa rodičia rozišli, ale rozchod nežiť. Je to pre ne mätúce. A hoci v najlepšej viere to rodičia chcú urobiť pre deti ľahším, komplikujú im život. Kozmetické úpravy na začiatku niekedy znemožnia celkovú operáciu previesť a dovoliť tak procesu, aby bol zahojený a rodina poliečená. Schluss.
Za tretie. Kto tí moji rodičia vlastne sú?
Je veľa konceptov o tom, ako a prečo sú práve títo rodičia práve týmto deťom. Či už si myslíte, že ste tvorcami Vašich potomkov Vy, či už si myslíte, že ste iba bránou pre nich do tohto sveta, každopádne je pravda, že deti sú zvedavé na svojich rodičov. A nielen to. Učia sa od nich. Potrebujú sa od nich učiť. A to celý život. V detstve obzvlášť. A čo si budeme hovoriť, neučia sa v nejakom vákue. Pekne naostro. V situáciách, kedy to vôbec nie je sterilné. Ale práve naopak. Kedy je situácia pekne vyhrotená a vy sa môžete prejaviť vo svojej pravdivosti, autenticite, či jedinečnosti. A to v dobrom aj v zlom. Na to však, aby sme boli sami sebou, pravdiví a autentickí, potrebujeme byť v prostredí, ktoré je pre nás bezpečím. Domovom. Kde môžeme byť sami sebou a nie v strehu, či všetko robím dobre a či nedostanem zas a znovu nejaký prdunk za to aký alebo aká som. No a aká je šanca, že budete sami sebou v dome, čo neni váš domov?
Najhoršie a najtoxickejšie pre deti mi na tom príde fakt, že pod zásterkou starostlivosti o deti sa ľudia nepostavia za seba. Obetujú sa kvôli deťom, ale vlastne obetuvávajú deti. Naložia im plné batohy svojich strachov, neschopností, pravidiel a predstáv a nechajú ich na pospas osudu. Žijú svoj život inde. A za deťmi idú ako do služby. No a po pravde. Kto by chcel byť v takomto modeli dieťa? Kedy rodič opustí to čím žije, to čo tvorí, to, čo ho vyjadruje a ide sa obetovať pre službu? Tak ja ako dieťa by som sa dosť blbo cítila. Jednak by som bola zvedavá na toho rodiča, čo robí keď nie je so mnou a jednak by som sa cítila brutálne vylúčená z jeho života. Akoby som do neho už nepatrila. Akoby už dieťa nebolo súčasťou života rodiča.
Ale ak ide o to, že dieťa „nestrieda“ domov, tak jasné. Nestrieda. Ani v detskom domove deti nestriedajú domov.
